DOKO
Dokumentární film/pohledy a komentáře
Mám rád emocionálne filmy
Film nemusí byť dokumentárny ani hraný, ale dobrý. Rozhovor s Mirom Remom
[...]
ARSY-VERSY
Poďme k vášmu druhému filmu, Arsy – Versy. Vyhľadal som si v slovníku, čo to znamená: Hore nohami. Napadlo mi, že film má preto anglický titul, lebo autorovi nenapadlo niečo trefné po slovensky. Uznávam, že anglický názov je zaujímavý až tajuplný, jeho slovenská verzia by bola naopak veľmi polopatistická. Hore nohami znie obyčajne, všedne.
Je to presne tak. Nazvať film Hore nohami, alebo Netopier, to by nešlo... Nám išlo o nejaké zaklínadlo, aby to bolo také magickejšie. Ten film má istú mágiu, aj obrazovú aj hrdinovia sú zvláštni, istá magika tam podľa mňa je a funguje a išlo o to prispôsobiť k tomu aj názov. Arsy – Versy sa zrodilo jednoducho: pozrel som si slovník a prvé čo tam bolo pri hore nohami bolo Arsy – Versy, v americkom aj v anglickom slangu. Je pritom zaujímavé, že ani Angličania ani Američania väčšinou tento výraz nepoznajú. Pýtal som sa na to prostredníctvom mailov viacerých Američanov, či je to dobrý názov. A oni povedali áno, je to dobré, aj keď nevedeli, čo to znamená. Že to mám tak nechať, že to nejako cítiť. Ten názov inak vznikal pol roka, Netopier, Hore nohami... všetko bolo slabé. Arsy – Versy – to sa mi páči!
Ako vznikal samotný film?
Potreboval som do školy námet na štvrtácky film. Po Studenom spoji som nechcel točiť ďalší film, ktorý je smutný, v ktorom sa vyskytuje brutalita. Je toho naokolo stále veľa, uznávam, ale v dôsledku toho ako keby sa dobro načisto vytrácalo z dokumentov. A potom, všade v tých dokumentoch je prítomný taký ten uštipačný výsmech, iróna, sranda z hrdinu, že keď on je lúzer, tak my sa smejeme, lebo my sme tí lepší.
V mojom filme spoznáva divák zdanlivého blázna, zisťuje však, že hoci ide o zvláštnu osobnosť, plnú bláznovstva, ten človek nie je blázon. Divák sa s ním dokáže stotožniť, zisťuje, že cez jeho rečnícke otázky alebo cez monológy sa s ním dokáže identifikovať.
Ten film sa dotýka vecí, ktoré sú veľmi aktuálne. V tom filme je veľmi zaujímavý kontrast medzi matkou a synom. Babka žije v racionálnom svete plnom problémov, v tom svete, na ktorý sme vychovávaní. Mali by sme sa napríklad zamestnať, aj niektoré ďalšie životné stereotypy nám dovolia prežiť a podobne. Na celkom opačnej strane sa pohybuje Ľuboš, ktorý sa tomu všetkému nepodriadil, ale platí za to istú cenu. Napríklad, že jeho matka je dajme tomu z toho nešťastná... Častokrát sa ma pýtajú na tieto veci, že kde je pravda v tom filme? Niektorí ľudia sa pýtajú, prečo ten film dáva bláznovstvu väčší priestor ako realizmu.
Vyčítajú vám, že ste na strane bláznovstva?
Vyčítajú je silné slovo, skôr sa diváci pýtajú, chcú sa zorientovať, lebo možno ten film neodpovedá na všetky otázky celkom jasne. Áno, fandíme bláznovstvu. Mal som však pocit, že priveľa filmov je veľmi racionálnych. Sú plné každodennosti, nie sú ničím výnimočné. A sú vždy na strane rozumu. Ale film môže byť predsa aj na strane citu. Ten cit, to môže byť pritom aj vzťah k fotografiám, láska k niečomu, zanietenosť za niečo... V živote sme zvyknutí, že väčšinou vyhráva rozum, vo filmoch mám radšej, keď vyhrávajú city. Mám rád, keď sú filmy emocionálne.
Súhlasím s vami, že vaša babička je racionálna, ale myslím, že si získava všetky sympatie divákov (moje určite) tým, že je tolerantná. Ona preferuje tradičné životné vzorce, o ktorých ste hovorili, ale je úžasné, že dokáže akceptovať aj „čudácky“ život Ľuboša. Lebo ho má úprimne rada.
To je jasné. Preto tam napríklad znie hudba z Vesmírnej odysey. Že tá láska je tak silná, až prekonáva všetky spomenuté problémy a v konečnom dôsledku umožňuje rozvinúť Ľubošov talent. Fotografie a iné diela, ktoré vytvoril sú jedinečné, sú veľmi inšpirujúce. To fakt môže robiť len úplne slobodný človek. Keď sme natáčali ten film, bola to jedna veľká sranda. Bolo to niečo celkom iné, ako keď sa natáčajú filmy. Ľubošova hravosť, jeho detskosť je stále v ňom a to je veľmi dobre. On má 50 rokov, no na svet hľadí pohľadom oveľa mladším, v tom je neuveriteľný, veľmi zaujímavý. Okrem toho je hravosť pre film parádna vec!
Netajíte sa tým, že váš film je rekonštrukciou, že vytvárate obraz hlavného hrdinu spred niekoľkých rokov. Prečo ste nenakrúcali o dnešnom Ľubošovi?
Ľuboš sa venoval štúdiu netopierov 30 rokov svojho života. Úplne intenzívne asi 10 rokov, v nejakom 95 s tým skončil a prešiel na orchidey a zo živočíchov ho dnes zaujímajú iné tvory – začal bádať mloky. Od detstva už prešiel záujmom o rôzne živočíchy, začal žabami, pokračoval cez rysa ostrovida, fúzača alpského, a ja neviem cez čo všetko ešte... Mravce na záhrade, tie sme využili aj vo filme, samozrejme. Vrátili sme sa k netopierom, lebo netopier funguje aj ako určitá metafora. Pozerá sa na tento svet iným pohľadom, podobne ako ich bádateľ. Nie je nič krajšie vo filme, ako keď dôjde k takejto symbióze. Je to veľmi čistá, reálna metafora. Je to vlastne dokumentárna metafora.
Orchidea neponúka metaforu...
Orchidea sa nedíva opačne... Preto je tam aj ten záber na konci, ktorý sa otočí o 180 stupňov a stojíme pred otázkou: kto sa díva opačne? Babka alebo Ľuboš?
Celý film sa mi zdá byť spontánny a prirodzený, napriek tomu, že si viem predstaviť, že tam bola značná miera spolupráce s účinkujúcimi, hlavne s Ľubošom. Sám vravíte, že ste mnohé veci doslova rekonštruovali, pretože dnes už nie sú aktuálne. Napriek tomu je podľa mňa ten film autentický, pretože rekonštruujete vonkajšie podoby, prejavy a nie podstatu, obsah, zmysel. To druhé v hrdinovi pretrváva, aj keď už „neloví“ netopiere ale pestuje kvetinky.
Akurát ten posledný záber filmu mi pripadá trochu špekulatívny. Príliš tam cítim autora, zaujme ma jeho rukopis, nie obsah napísaného. Okrem toho to považujem aj za polopatizmus. Všetko som pochopil aj bez tejto pointy, nepotrebujem to servírované na tácke. Inak uznávam bravúrnosť posledného záberu, to áno, lenže ten záber je taký perfektný – až je zlý...
Mne sa ten záber páči najviac z celého filmu. Celá tá scéna mi príde strašne pekná a chcel by som raz natočiť film zložený iba z takýchto scén.
Ja vám z vášho filmu ponúknem krajšie scény, z voleja ma napadnú dve: keď Ľuboš hovorí, že sa ľudia naháňajú za peniazmi, drogujú, sexujú... a potom sa pýta: „a kto bude fotiť netopiere?“ V tom je filozofia, či aspoň poézia...
Áno, aj replika o mravcoch je výborná: ľudia majú všetko digitálne... Ľudia potrebujú pre svoj život všeličo možné, všelijaké digitálne veci, ale mravce nepotrebujú nič. Tá výpoveď končí nejakou srandou, ale je v tom ukrytá veľká myšlienka. O tom, že „potrebujeme“ veci, že sa naháňame za vecami nad rámec svojho prežitia. K čomu to celé je, čo tu robíme...?
Aj druhá scéna, čo chcem spomenúť, je pre mňa cennejšia ako záverečný záber...
V štôlni keď je Ľuboš...3
Nie, keď sa pri rozvešaných, sušiacich sa fotografiách mamička pýta: „Ľuboš, to z ktorého je roku?“ A on presne nevie, desaťročie hore – dole... A stále sledujeme babku, výraz jej sústredenej tváre nad výjavmi starých fotografií. To je geniálne...
No to je reálna scéna. To sa nedá vymyslieť. Reakcia babky je skutočná. Je tam trošku hra – v strihu, lebo Ľuboš bol za kamerou a my sme vytvorili dojem, akoby odpovedal zo stromu. Je to pekná scéna, zachytila moment, ktorý mám veľmi rád.
Ale stojíte si aj za svojím posledným záberom?
Áno, lebo ja rozoznávam dva typy záberov. Ten s babkou je záber, kedy sme postavili kameru a odchytali krásny dokumentárny moment. Zachytili sme to, čo je skutočne hodnotné, oveľa hodnotnejšie ako akýkoľvek vymyslený motív. Ale posledný záber, to je scéna, ktorú sme pripravovali dva dni a jeden celý deň točili. To je výsledok práce tímu, to je práca režiséra, filmára.
Ja nepovažujem odchytenie reality - aj keď je dobré - za také náročné, a preto si omnoho viac vážim iné scény. Je za tým nielen veľká robota, ja si za tým jednoducho stojím, že tá záverečná scéna je hodnotná. Mne sa páči, keď je film taký jazdovitý, keď je pohyb kamery premyslený. Sú to všetko hrané prvky, aspoň mne to tak príde, a mne sa to páči.
To, čo spomínate, nachádzam napríklad v amerických filmoch. Je to výborná technika a k nej treba predovšetkým dobrý rozpočet. Uznávam, aj nejaký ten nápad. Ale k motívom vášho filmu, ktoré som spomínal a vyzdvihol – k tomu treba človeka. Tvorivého filmára. Aj preto mám rád dokument, pretože v ňom môžete urobiť veľký film aj za 2,50. Nájsť si vzťah k ľuďom, k protagonistom, to nie je také jednoduché a samozrejmé, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Podľa mňa je to ťažšie ako vymyslieť zložitú scénu a dva dni ju pripravovať.
Vzťah je potrebný v každom filme, to je jasné, ten je nad tým celým. Ale keď už ten vzťah mám, tak ešte stále to chcem pretvárať, do svojej podoby. Potom mám taký dojem, že sme odviedli viac práce, alebo čo... A hlavne sa to aj odlišuje od klasického dokumentu, ktorý je len odchytaním reality, ktoré je následne zostrihané. Veľmi potrebujem vo filme prejaviť kreatívnu zložku, ona je tam prítomná minimálne v 50 percentách, možno je niekde menej badateľná.
Ľubošovo účinkovanie vo filme je celé rekonštruované. Ešte stále to nie je hraný film, ale oproti Studenému spoju je k nemu možno až 5 krát bližšie. Už je to inakší prístup, už nečakáme, čo sa bude diať, ale striktne dbáme na každý záber, máme celkom pod kontrolou, kedy a čo sa ide točiť. Netočia sa scény typu: poď a natočíme toto, uvidíme aký budeš. Aj keď aj také scény sú tam tiež, ale tie sú natočené náhodou, sú tam tri či štyri také. To je scéna s pánom zvonárom – náhodne natočená, s babkou, a ešte čosi...
Ľuboš však nemal predpísané repliky?
Repliky, ktoré rozpráva neboli predpísané. Ja som mal síce vopred napísané isté veci, ktoré som chcel aby povedal, aby sa vyjadril k niektorým témam a skúšal som ich aj podrobnejšie rozpísať, ale zistil som, že ich vôbec neviem napísať tak dobre, ako to on dokáže povedať. Ale bolo veľmi dôležité tie témy mať aspoň načrtnuté, aby som ho v rozhovore naviedol. Lebo keby som to nemal a vymýšľali by sme na mieste, tak už viem, že sa nič nevymyslí, celé sa to nejako zvrhne a natáčajú sa iné veci.
Ľuboš má dar, že vie veľmi dobre rozprávať. Napokon aj babka. Obaja vedia pútavo porozprávať príbeh a pritom veľmi odlišným spôsobom, čo bolo pre film zaujímavé. Navzájom sa dopĺňali.
Arsy – Versy slávi v týchto dňoch úspechy. Film vraj vyhral už na 16 festivaloch.
Hej, pred týždňom bola 16 cena, na jednom festivale získal 2 ceny, takže tých festivalov vyhral 15. Premietaný bol zhruba na 20 festivaloch po celom svete. Pol roka, od októbra putuje po festivaloch. Slovenská televízia ho odvysielala 6. marca, bolo to zvláštne, lebo Ľuboš mal vtedy akurát 50 rokov.
HRANÝ ČI DOKUMENTÁRNY?
Teraz nakrúcate absolventský film. O čom bude?
Pravdepodobne sa bude volať Comeback. Bude z prostredia Ilavskej väznice, jeho témou je reintegrácia. Väzni budú postupne prepúšťaní na slobodu a my budeme sledovať, ako sa im v reintegračných snahách darí alebo nedarí. Momentálne točíme vo vnútri, v base nakrúcame odsúdených, ktorí sa už pomaly pripravujú na výstup, ako oni hovoria.
To je taká by som povedal klasická sociálna téma, tam asi veľa kreácie nebude...
Ja si myslím, že bude. Ten film sa snažíme robiť ešte bližšie k hranému ako Arsy – Versy. Stále vychádzame z dokumentu, stále považujeme za dôležité to, čo ľudia povedia, realita je tam nosná, lebo prináša oveľa zaujímavejšie veci ako to, čo sme schopní vymyslieť a do filmu priniesť. Tie veci spoznávame postupne, tým, že tam chodíme, že sme tam. Aj scenár vzniká postupne. Na filme spolupracuje scenárista Juraj Šlauka. Ale postupujeme aj spôsobom, kedy realitu upravujeme tak, aby sme ten film urobili divácky zaujímavý, aby mal nejakú kontinuitu, aby fungoval. Chceme, aby tam bol nejaký príbeh, aby divák nestratil niť, aby nebol vťahovaný do zbytočných rozhovorov, aby film nebol ustrihaný, myslím, že to je opäť o niečo bližšie k hranému filmu.
Miro, čo budete robiť po škole? Čo myslíte, kde sa dá uplatniť, to čo je vo vás? Podľa mňa sa totiž u nás kariéra - v dobrom slova zmysle - v dokumentárnom filme nedá urobiť. Poznám niektoré okolité krajiny, kde sa to hádam dá, kde sa dá z dokumentu nielen vyžiť, ale sa v ňom aj vyžiť. Ale na Slovensku zatiaľ nie. Ste teda pripravený na trest, ktorý vás čaká za to, že ste sa dali na dokument?
Ja si myslím, že cesta je práve v neustálom približovaní sa k hranému filmu. Zaujímavé je stieranie rozdielu medzi dokumentárnym a hraným filmom, kedy môže byť takýto film zaradený pokojne aj v súťaži hraných filmov. Niektoré festivaly mali problém aj so Studeným spojom, kde je to podľa mňa ešte úplne jasné, ale na niektorých festivaloch nastal problém, či je to film hraný alebo dokumentárny. Pre mňa je to jednoznačne film dokumentárny. Bol by som rád, keby to bol film hraný, ale nemôžem to povedať, lebo to tak necítim. Na niektorých festivaloch ho však uviedli v sekcii hraných filmov.
Pre mňa nie je métou robiť film alebo hraný alebo dokumentárny, mne je to jedno. Ja chcem robiť film, ktorý budú ľudia prežívať, chcem, aby prežili tie emócie, o ktorých chcem rozprávať, alebo ktoré chcem ukázať, lebo sú dôležité. Ale keď sa to dá hraným filmom lepšie a silnejšie, alebo hoci len hranou scénou – tak smerujem týmto smerom. Nemám mantinely, že dokument – hraný film. Nemôžem ani povedať, že som čistý dokumentarista, ani že som čistý hraný filmár. Ja neviem čo som, a nemám vôbec pocit, že to treba rozoznávať.
Pre mňa je najlepší film taký, kde to nie som vôbec schopný rozoznať. Taký je napríklad film Dom obesenca od Kusturicu. Celý sa odohráva v cigánskej osade a nechápem, ako sa 30 cigánov podarilo zorganizovať do divadla, ktoré sa tam hralo. Je tam scéna, kedy sa dom zdvihne, žeriav ho zodvihne a všetci zostanú v dome bez stien, bez múrov. Zvláštna scéna. Ale je to silne autentické, neverím tomu, že to bolo hrané. Alebo to možno vzniklo tak, že 15 ľudí bolo smerovaných alebo vedených dokumentárnym spôsobom a 7 – 8 hercov to tam nejak dopĺňalo. To je veľmi zvláštna metóda, Forman ju kedysi používal. Zdá sa mi to ako zaujímavá cesta v dnešnom, modernom kine, možno je to znovuobjavovanie 60-tych rokov, ja neviem. U Formana vznikali vtedy takto veľmi zaujímavé filmy, ale Kusturica to vedel aj v 90 rokoch spraviť. Určite sa dá tou cestou ísť aj dnes.
[...]
Celý rozhovor najdete na www.dokofilm.sk.
Související články a odkazy:
DOKO: DOKUMENTÁRNÍ POHLEDY A KOMENTÁŘE
ROZHOVOR S REŽISÉREM HRANICE
FILM TÝDNE: ARSY-VERSY
Miro Remo: Oficiální stránky